Peru do trojky (alebo Peru s budgetom mizerne plateného slovenského lekára)

Autor: Lucia Audyova | 2.5.2017 o 21:14 | (upravené 4.5.2017 o 21:41) Karma článku: 10,77 | Prečítané:  3619x

Tri ženy. Tri letenky. Žiaden plán. Jeden cieľ: zažiť Peru. Upozornenie: tento článok neslúži ako sprievodca po Peru. Nedoporučujem naše aktivity napodobňovať. Rozhodne nie sme dobrým príkladom pre deti a mládež.

Cesta do Peru bola tŕnistá. Hovorí sa však: "Nič, čo zato stojí, nie je zadarmo". Náš low cost výlet (v rámci možností) začal letom Amsterdam- Londýn- Miami- Lima. Aby som bola presnejšia... Skoro nezačal... Skúsené cestovateľky, začiatočnícka chyba... Do Miami treba víza! Náš ranný dialóg s amsterdamskou letuškou, pôsobil ako studená sprcha:

- Dámy, nemôžem vás pustiť, nemáte víza.

Začal boj o čas! Vypĺňanie niekoľkostranových ESTA-formulárov (pre príkladných cestovateľov sa doporučuje vyplniť ich minimálne 48 h pred odletom). V hlave mi vírilo tisíce myšlienok. Alternatívy... Nové nadávky na Ameriku. Pocity krivdy sa striedali s pocitmi hnevu. Hnevu na seba. Ale hlavne na tú Ameriku. Čo má spoločné povolanie môjho otca s prestupom v Amerike? Priznávam, v tomto zmätku s ESTA som spravila niečo, na čo nie som hrdá. Amerika, odpusť mi! Asi ale tušíte, keďže tento článok píšem, dostali sme sa ďalej, ako za holandské hranice. ESTA nám pobyt umožnila! Protistresová nočná cigaretka v Miami... A ďalšie ráno nás už vítala Lima! Vo svojej kráse, aj chaose. 

(Ne)vyšlapané chodníčky

1. Machu Picchu- low cost

Keď sme zistili, koľko stojí vlak Cusco- Machu Picchu (Aguas Calientes- dedinka ležiaca pri MP), náš low-costový plán sa začal pomaly rozplývať. Tri stovky dolárov je za vlak v Peru veľa! 

Našťastie existuje dobrá alternatíva. Pokiaľ vám nevadí šesť hodín v mikrobuse, riziko pádu do hlbokej priekopy a jedenásť kilometrový pochod džungľou pri koľajniciach, trúfam si toto riešenie nazvať idálne. 

Tak a ako sa k tým mikrobusom dostať? Jednoducho prísť do Cusca. Vychutnávať ulice... Architektúru... Prípadne sa zúčastniť nejakej free walking tour. Isto nevynechať miestny trh. Dať si džús z lucumy. A medzitým hľadať najvýhodnejšie ponuky. Sú vyvesené skoro všade. V prípade, že chcete ísť úplne na vlastnú pesť, na internete je pomerne veľa návodov.

K samotnému MP sa z Aguas Callientes dostanete autobusom alebo peši. My sme odhodlane vstali niečo pred štvrtou. Dážď, podobne ako špinu z ulíc a hriechy z predošlej noci, odplavil aj naše odhodlanie ísť peši. Našťastie sme mali dosť času vystáť si radu na autobusové lístky (dajú sa kúpiť predom,my sme ich samozrejme nemali).

Ďalej doporučujem,trochu si priplatiť a absolvovať s prehliadkou Machu Picchu aj trek na Montana Machu Picchu. Jedná sa o prevýšenie 652 metrov. Najviac dvojhodinový výstup. To by v žiadnom prípade nebolo veľa, keby tam neboli tie schody. Samé schody a dážď. Počasie nám začiatkom dňa nevyšlo. Machu Picchu je v oblasti pralesov. S dažďom treba v novembri počítať. Tak som sa v duchu párkrárt pýtala, načo to šliapeme? A nahlas som nadávala. Posielala do kelu holky, čo to vymysleli. Ale aj ten kopec. Jediné, čo zachovávalo moju ženskoť, bola ešte hlasnejšie nadávajúca Lenka. 

Z výstupu si nič moc nepamätám. Našťatie, ľudský mozog veľkú časť z traumatických zážitkov vyfiltruje. V hlave mám len to vlhko. Neúnavný dážď. Všade stekajúcu vodu. Rytmus šliapania- ľavá hore, pravá došľapuje. Ale koniec bol rozprávkový. V momente, keď sme vystúpili na vrchol, prestalo pršať. Akoby nás niekto sledoval a čakal na náš posledný krok. Asi to preháňam. Slnko sa netočí okolo Lucie, Hanky a Lenky. Ale vskutku! Objavila sa širokánska dúha. Oblaky začali pomaly zostupovať dole. A my sme sa cítili ako v nebi.  Pod nami sa začal pomaly otvárať výhľad na Machu Picchu. V tomto okamihu som vedela, že ten dážď mal zmysel.

 2. Huaraz 

Rozhodli sme sa vynechať  UNESCO-m ospevované Nazca lines a púšť. Nakoniec púšť sme videli v Jordánsku.Tam nás k tomu obskakovali traja zahalení chlapi a stále nám ponúkali kávu a čaj. Za ušetrený čas sme nazreli do Cordillera Blanca.

V Peru vyčíňal predĺžený víkend. Ubytovanie sa hľadalo ťažšie. Všetci obyvatelia Limy si to snáď nasmerovali na sever. Napadla ma lacná alternatíva- homestay. Išlo o rezerváciu zo serveru na zdieľanie bytov a izieb. Holky som upozornila na odľahlosť a jednoduchosť. 

Miesto bolo ale stratenejšie, ako sme čakali. Po hodinovej jazde taxíkom sa menila nálada. Lenka sa mračila viac ako obvykle. Po príchode Lenku prepadli slzy a rebelsky sa vydala sama na vander do Ánd. Kým sme sa za ňou s Hankou stihli rozbehnúť, bola načisto stratená.

Začali sme sa venovať teda užitočnejším aktivitám. Konečne sme dostali možnosť oprať si! Ochota Hilaria, majiteľa príbytku, ma skoro dojala k slzám. Skromný stolár, bývalý kuchár a dobrácky typ. Proste taký, za akého sa ženy vydávajú. Sám sa ponúkol, že nám naše špinavé prádlo opere. V ruke! Moja hrdosť a povaha východoeurópskej ženy, to však nedopustila. 

Po skvelej večeri (o ktorej píšem tu) a príjemnej noci sa v nás prebudili cicky zo Slovenska. Po dňoch, keď sme sa váľali po zemi, prali v rukách a sem-tam zjedli jedlo, ktoré bolo nutné doplniť čiernym uhlím, sme narazili na "The Way Inn". Úplnou náhodou. Bolo to po našom spoločnom praní, keď sme sa vybrali objavovať Andy. A samozrejme hľadať stratenú Lenku. Lenku sme najprv nenašli. Našli sme ale balvan s pekným výhľadom. A vtedy sme ho zbadali:

- Hani, myslíš, že tam v tej chalupe predávajú kávu ? 

- Samozrejme Lucík, môžme sa tam ísť pozrieť. 

Káva je motor. Je to stimul, ktorý človeka prinúti prejsť ďalší kilometer. Zdržať sa ďalších päť minút. Minúť posledné drobné vo vrecku. Kávu sme síce nedostali, ale zajednali sme si ďalšiu noc. Z chalupy sa vykľulo luxusné ayahuasca centrum (peruánska omamná látka používaná šamanmi). Európsky nadštandar v peruánskej scenérii. Vlastnili ho dve Angličanky. Mladé roky mali za sebou. Teraz boli vo veku, keď kypeli sebavedomím a nemuseli si dávať servítku pred ústa:

- Koľko by tu stála jedna noc?

- Je to oficiálne zatvorené a to si určite nemôžte dovoliť.

- Smiech (tie trekingy nás museli dobre strhať).

Radosť z niečoho známeho (angličtiny) nás prinútila viesť dialóg ďalej. Je zvláštne, ako vám Angličania prídu na cudzom kontinente blízki. Pochválili sme priateľskú povahu Angličanov, Marmite (kvasnicový extrat konzumovaný s toastom v Anglicku). A len dobré skúsenosti, ktoré som ako aupair zbierala vo Veľkej Británii. Či toto alebo všade prítomná dobrá karma Hanky, presvedčila majiteľky, a nechali si nás na jednu noc s plnou penziou. Mali sme teda skvelú základňu na ďalšie treky do Ánd.

Nazad do Huarazu nás vyzdvihol taxík. Presnejšie auto, ktoré by v naších podmienkach STK už nedostalo. Majiteľ auta sa riadil heslom: hrubá sila a lepiaca páska, sú riešenia na všetky problémy. Celistvosť čelného skla vďačila páske. Spätné zrkadielka odtrhnuté. Na otváranie okna som si netrúfla. Lacnou alternatívou sú "collectivos" (mikrobusy). Miestni sú veľmi milí. Nasadia vás, aj keď tam prakticky nie je žiadne voľné miesto. Možností je teda veľa, len treba chcieť. 

 3. Galapágy chudobných (Islas ballestas)

Asi týmto označením (bežne zaužívaným aj v anglickej literatúre) originálne Galapágy trochu zdehonestujem. Jedná sa totiž o skupinu malých ostrovčekov, ktoré obýva asi 160 druhov vtákov a pre turistov asi najviac zaujímavé uškatce. Po náročných trekoch v oblasti Cusca, je to ten pravý odpočinok. Len tak sme sa vozili na loďke... Riešili sme najväčšiu dovolenkovú dilemu- kde budeme jesť (hľadaniu správneho jedla je nutné venovať aspoň toľko času ako hľadaniu pasujúcich jeansov)? A pri jedle ďalšiu dilemu, kam sa posunieme ďalej. Ostrovy sú veľmi živé. Už zo stoviek metrov ich počujete a cítite. Pach guana sa nedá prirovnať (s prepáčením) k žiadnemu inému h... Státisíce vtákov počujete na desiatky metrov. Uškatce sú na turistické ľode pomerne zvyknuté. Ochotne pózujú. 

Keď pod časovým tlakom uvažujete nejakú časť Peru vynechať, túto nie. Vyhla by som sa radšej Titicace. Mimo iné Paracas ponúka skvelé ryby,slnko a pohodu.  

4. Rainbow mountain (Vinicunca)

Podobne ako Machu Picchur doporučujem predom neplánovať. Už v taxíku z letiska v Cuscu sa na vás budú sypať ponuky (my sme boli nedočkavé a zjednali sme to s jednou milou dámou v taxíku). Mesto je prešpikované cestovnými kanceláriami a ľuďmi čo si chcú privyrobiť. Najlacnejšia ponuka za denný výlet asi 90 solov (asi 25 dolárov).

My sme chceli stihnúť všetko! V jeden deň sme šlapali na Montana Machu Picchu... A druhý sme vstávali už o druhej, aby sme videli Dúhové hory! Myšlienka to bola pekná ale... Ide o záležitosť fyzicky náročnú! Jedná sa o 15 kilometrový pochod s prevýšením zo 4300m do 5035m. Tak niečo praktické na porovnanie. Zvládnem vyniesť 30 kilovú chladničku na druhé podlažie (za doprovodu vlny sťažností, že kde sa v Nemecku stratili geantlemeni)... Podarilo sa mi (so slzou na krajíčku) dobehnúť polmaratón... Chodila som za snehu (aj neodhrnutého) do roboty na bicykli... Ale z umývania okien ma strašne bolia ruky. Každý máme svoje fyzické limity. 

Pre menej zdatných je tu možnosť zapožičania koňa/ osla. Asi podľa váhy. Vašej. Nie toho osla. (Tu ma napadá jedna Američanka, ktorá si v Colca Canyon, musela požičať osle dva. Kôli jej nadváhe. Ale nakoniec to zvládli. Asi aj ona.). Ja som sa snažila byť statočná a nepožičať si za žiadnu cenu. Lenka sa snažila tiež, ale na posledných dvesto metrov to vzdala. Ja som tých posledných dvesto metrov zastavila asi dvadsaťkrát. Chcela som si párkrát aj sadnúť... Na moju smolu to bola túra sprevádzaná. Pri kažom pokuse o sed sa pristavil angažovaný Peruánec a začal na mňa kričať: "VAMOS! VAMOS!" Tak aby ma nakoniec nešľahol palicou (hovorí sa veď, iný kraj, iný mrav), znova som sa postavila. Rada by som to zakončila happyendom, ako som si ten výhľad hore užila. Hlava mi však išla pomaly prasknúť (asi sa bolo treba dlhšie aklimatizovať alebo žuť viac koky) a nohy ma boleli ako po dobrom výprasku rákoskou. Keď som si uvedomila, že ešte musíme šlapať dole, tak sa mi chcelo celkom plakať. Zopakovala by som si to ale kedykoľvek. Pretože aj s boľavým telom, ktoré som dohnala na pokraj síl, boli scenérie Ánd fascinujúce.

Tour ide samozrejme absolvovať aj na vlastnú päsť. No raňajky, obed, hrsť koky a kyslík, ktorý vám vlečie sprievodca je dostatočným dôvodom na priplatenie pár solov.

 

Niekedy nám nevyjde všetko tak, ako sme plánovali. Preto väčšinou neplánujeme nič. Sklamaním však ostávajú nenaplnené očakávania. No povedz žene, aby nič neočakávala! Ale stále si držím názor, že cestovanie začína práve v momente, keď vám ujde vlak, keď sa vám zruší rezervácia alebo keď zablúdite v lese. Kokteil v luxusnom rezotre neni to, na čo sa bude spomínať. 

PS: Na tie víza by som sa druhýkrát nevykašľala 

PS2: Kľudne som si mohla požičať toho osla 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.

DOMOV

Politológ Kusý: Danko je veľmi labilný človek

Politológ hodnotí Dankovo vystupovanie na verejnosti.


Už ste čítali?